Tento článok je o forme humoru. Pre iné použitie pozri Vtip (zjednoznačnenie).
„Jest“ preadresuje tu. Pre ďalšie použitia pozri Jest (jednoznačné).
Boris Jeľcin a Bill Clinton si užívajú vtip
Vtip je prejavom humoru, v ktorom sa slová používajú v rámci špecifickej a dobre definovanej naratívnej štruktúry, aby sa ľudia zasmiali, a zvyčajne nie je určený na doslovný výklad.[1] Zvyčajne má formu príbehu, často s dialógmi, a končí pointou, čím sa odhalí humorný prvok príbehu; možno to urobiť pomocou slovnej hry alebo iného typu slovnej hry, irónie alebo sarkazmu, logickej nezlučiteľnosti, hyperboly alebo iných prostriedkov.[2] Lingvista Robert Hetero ponúka definíciu:
Vtip je krátky humorný kus ústnej slovesnosti, v ktorom vtipnosť vyvrcholí v záverečnej vete, zvanej pointa... V skutočnosti je hlavnou podmienkou, aby napätie v úplnom závere dosiahlo najvyššiu úroveň. Nemalo by sa pridávať žiadne pokračovanie uvoľňujúce napätie. Pokiaľ ide o jeho „ústny prejav“, je pravda, že vtipy sa môžu objaviť vytlačené, ale pri ďalšom prenose nie je povinnosť reprodukovať text doslovne, ako je to v prípade poézie.[3]
Všeobecne sa zastáva názor, že vtipom prospieva stručnosť a neobsahujú viac detailov, ako je potrebné na vytvorenie scény pre pointu na konci. V prípade rébusových vtipov alebo jednoduchých fráz je prostredie chápané implicitne, pričom verbalizovaný zostáva len dialóg a pointa. Podvracanie týchto a iných bežných usmernení však môže byť aj zdrojom humoru – príbeh o huňatom psovi je príkladom antivtipu; aj keď je prezentovaný ako vtip, obsahuje dlhé naťahované rozprávanie o čase, mieste a charaktere, prechádza mnohými nezmyselnými inklúziami a nakoniec nedokáže dodať pointu. Vtipy sú formou humoru, ale nie každý humor je vo forme vtipu. Niektoré humorné formy, ktoré nie sú verbálnymi vtipmi, sú: mimovoľný humor, situačný humor, praktické vtipy, grotesky a anekdoty.
Vtipy, ktoré holandský lingvista Andre Jellos[4] označil za jednu z jednoduchých foriem ústnej literatúry, sa šíria anonymne. Hovoria sa v súkromnom aj verejnom prostredí; slobodná osoba povie vtip svojmu priateľovi v prirodzenom toku konverzácie alebo skupina vtipov povie skupine v rámci scenáristickej zábavy. Vtipy sa šíria aj v písomnej forme alebo v poslednom čase aj prostredníctvom internetu.
Stand-up komici, komici a grotesky pracujú vo svojom podaní s komickým načasovaním a rytmom a môžu sa spoľahnúť na akcie, ako aj na verbálnu pointu, aby vyvolali smiech. Toto rozlíšenie bolo sformulované v populárnom prísloví „Komiks hovorí zábavné veci, komik hovorí veci zábavné“.[poznámka 1]
História v tlači
The West car Papyrus, datovaný do cca. 1600 pred Kristom, obsahuje príklad jedného z prvých dochovaných vtipov.[5]
Akýkoľvek vtip zdokumentovaný z minulosti bol zachránený skôr náhodou ako dizajnom. Vtipy nepatria k vycibrenej kultúre, skôr k zábave a oddychu všetkých tried. Akékoľvek tlačené verzie sa ako také považovali za efemérne, t. j. dočasné dokumenty vytvorené na konkrétny účel a určené na vyhodenie. Mnohé z týchto skorých vtipov sa zaoberajú skatologickými a sexuálnymi témami, bavia všetky spoločenské vrstvy, ale nie sú oceňované a zachraňované.
V starodávnych klasických textoch boli identifikované rôzne druhy vtipov.[poznámka 2] Najstarším identifikovaným vtipom je staré sumerské príslovie z roku 1900 pred Kristom, ktoré obsahuje záchodový humor: „Niečo, čo sa od nepamäti nikdy nestalo, mladá žena si neprdla v manželovom lone." Jeho záznamy boli datované do starobabylonského obdobia a vtip môže siahať až do roku 2300 pred Kristom. Druhý najstarší nájdený vtip, objavený na Westcarskom papyruse a o ktorom sa predpokladá, že je o Sneferu, pochádzal zo starovekého Egypta c. 1600 pred Kristom: "Ako zabávate znudeného faraóna? Plávate loďou mladých žien oblečených iba v rybárskych sieťach dole.....